Zenrilg

O odvážnom dievčati, ktoré preňho obetovalo takmer všetko ...

Ani som poriadne neotvoril oči a už som začul vystrašený dievčenský hlas: „Čo to je? Vyzerá to ako zelenožltý kameň... Ale prečo sa trasie?“ Síce som nevidel nič inšie ako tmu, vedel som, že som vo vajci. Teda lepšie povedané v zenrilgovom vajci. Tak sa predsa zenrilgovia rodia, nie? „Meggie! Fuj to!“ znovu sa ozval dievčenský hlas. Vtom som pocítil, že mi kameň začína byť pritesný. Vystrel som jednu nohu – PRASK! Vystrel som druhú nohu – PRASK! Vystrel som tretiu nohu – PRASK! Vystrel som štvrtú nohu - PRASK! PRASK! A znovu PRASK! Zrazu mi do očí zasvietilo ostré slnko a do nosa mi udrela vôňa hôr. Striasol som zo seba smaragdovozelené časti vajca a vystrašene som sa poobzeral okolo seba. Bol som pri nejakej jaskyni. Okolo mňa boli zelené stromy a predo mnou stál smiešne malý pes s očami veľkými ako tenisové loptičky. Mal na sebe ružový obojok, na ktorom bolo niečo napísané, ale nevedel som, čo. Čítať totiž neviem. Žiadny zenrilg nevie čítať. Pár krokov za vystrašeným psom stálo ešte vystrašenejšie dievča. Malo dlhé hnedé vlasy a v nich ružovú kvietkovanú čelenku. Na krku malo zlatú retiazku s príveskom písmena B. Malo oblečené čierne tričko s dlhým rukávom s ružovým nápisom a rifle. Cez plece malo prehodenú bielu tašku s čiernymi bodkami, ktorá jej bola vari po kolená. Nohy sa jej triasli ako osike. No vlastne sa triasla celá. V jednej ruke držala vodítko a druhou rukou na mňa ukazovala ako na nejakého mimozemšťana.

(Len pre informáciu, ja nie som žiadny mimozemšťan! Zenrilgovia sú oddávna veľmi múdre a vzácne tvory. Po bokoch oválnej hlavy majú špicaté uši, ktoré smerujú dozadu. Najdominantnejšie a zároveň aj najkrajšie sú ich smaragdovozelené oči. V papuli po narodení nemajú zuby, ale po čase im dorastú. Majú vráskovitú kožu, štyri nohy s ostrými pazúrmi, mohutné krídla a krátky špicatý chvost. Na prvý pohľad síce môžu pripomínať draka, ale už len to, že nevedia chrliť oheň, ich zásadne odlišuje.) Zrazu sa ku mne ten malý pes začal približovať. Avšak dievča ho zahriaklo: „Meggie! Nechoď k tomu zenrilgovi tak blízko!“ Zarazil som sa a očividne sa zarazilo aj dievča, ktoré neverilo tomu, čo práve povedalo. Ani ja som tomu neveril. Odkiaľ vedelo, že som zenrilg? „Neviem, veď ty si mi to povedal, nie?“ rieklo dievča a akonáhle to dopovedalo, pustilo vodítko na zem, a zakrylo si rukami ústa, pričom jej vypleštené oči sa pozerali len a len na mňa. Dievča niečo zamrmlalo, ale keďže malo na ústach prilepené ruky, nič som nerozumel. Avšak zrazu som započul v hlave nejaký hlas. Patril tomu dievčaťu. Vravelo: „Ja viem, čo si myslíš!“ Premeral som si ju pohľadom. Obaja celí vystrašení sme nechápali, čo sa to vlastne deje. A mne to potom došlo. Zenrilgovia dokážu pomocou myšlienok komunikovať s nejakou osobou. S osobou, ktorú po vyliahnutí prvú uvidia. „Ale veď...“ zajachtalo dievča, pričom jej ruky pomaly klesali dole. „My si navzájom čítame myšlienky?“ znepokojene sa spýtalo. Prikývol som. Bolo to čudné. Nemusel som a vlastne ani nevedel povedať čo i len slovo a ona mi aj tak rozumela. Ona! Ktovie ako sa tá ona vlastne volá. Chvíľu som čakal na odpoveď s úškľabkom na tvári, ktorý sa mal podobať na nevinný úsmev. Dievča sa pousmialo a potom povedalo: „Som Brittany. A ty?“ A ja? Ja netuším, ako sa volám. Okrem toho, že som zenrilg. „Ty naozaj nemáš meno?“ začudovala sa Plittany. Pokrútil som hlavou a smutne som sa zahľadel do zeme. „No po prvé, som Brittany a nie Plittany. A po druhé, veď ja ti nejaké meno vymyslím,“ usmiala sa Plittany a aj mne na tvári vyčarovala úsmev. Vtom niečo zabzučalo – BZUM-BZUM! Plittany vytiahla z vrecka mobil, prečítala si SMS-ku a vzdychla si. Písalo sa v nej totižto niečo o tom, že má ísť domov. Teda toľko som pochopil z Plittaniných myšlienok. Vzápätí sa na mňa pozrela a spýtala: „A čo s tebou? Vari ťa tu nenechám.“ Potom sa pomaly zohla po vodítko chvejúceho sa psa a vzala ho na ruky. Zacítil som, že sa jej v hlave zrodil celkom dobrý plán. Opatrne sa ku mne priblížila, keď vtom začal jej malý pes štekať ako pískajúca hračka. Cúvol som dozadu a prial som si, aby ten pes bol už konečne ticho. Plittany vybrala z vrecka keksík a dala mu ho do papule. Zatiaľ, čo pes spokojne prežúval, Plittany ma opatrne zobrala do ruky a schádzala lesnou cestičkou, potom krížom cez lúku okolo tepelnej elektrárne a nakoniec sme sa ocitli v meste. Všade samý hluk, samý smrad, samé smeti a plno ľudí. „Prepáč, ale budem ťa musieť schovať do tašky, lebo ľudia nie sú zvyknutí na tvorov menom zenrilgovia,“ pomyslela si Plittany a zastavila sa v nejakej tmavej úzkej uličke. Položila psa na zem, ale stále ho držala na vodítku, aby neutiekol. Potom otvorila svoju tašku a vložila ma dnu. Bola tam väčšia tma ako v tej tmavej uličke a bol som tam viac stlačený ako vo vajci, z ktorého som sa narodil. „Nesťažuj sa! Len ešte chvíľku vydrž,“ riekla mi Plittany myšlienkami. Vzdychol som si. No čo som mal robiť. Nič iné mi predsa neostávalo.

Ani nie o desať minút sme zastavili. Netušil som, kde to sme, ale Plittany mi vysvetlila, že už ideme výťahom k nej domov. Zaštrkotala kľúčmi a vzápätí som zacítil príjemnú vôňu niečoho sladkého. „Brittany, už si doma?“ zakričal mohutný ženský hlas. „Áno,“ odvetila Plittany, a čo najrýchlejšie sa snažila dostať do svojej izby. Keď som začul tresnutie dverí, vedel som, že už sme v bezpečí. „Alebo si to vedel preto, lebo som ti to povedala, všakže,“ precedila Plittany pomedzi zuby. Ale to je v podstate aj tak jedno. Vystrčil som z pritesnej tašky hlavu a žasol som, ako môže byť v takej malej izbe toľko neporiadku! Steny boli vymaľované žltou farbou, ale sem-tam sa našli nejaké škrabance a fľaky. Na zemi bol karibsko-modrý koberec, ktorý bol zaplnený vreckovkami, mikinami, teplákmi, pančuchami, papiermi, psími hračkami a ďalej radšej ani nebudem vymenovávať... Oproti dverám bolo jedno obrovské, sklenené a úplne zapackané okno. Napravo od neho bola posteľ, na ktorej boli pohádzané plyšáky, nohavice, šaty, neupratané vankúše a periny. Naľavo od okna bol pracovný stôl, ktorý bol popísaný perami a fixkami. Bol zaprataný všelijakými knihami, zošitmi, pravítkami, farbičkami, slúchadlami a fotkami. Pri stole bola stolička, ktorú som cez kopu oblečenia na nej ani nevidel. Vedľa stola bola skrinka a nad ňou zrkadlo. Na skrinke bolo množstvo leskov na pery, voňaviek, lakov na nechty, krémov, náušníc, príveskov, sponiek, gumičiek, čeleniek a iných blbostí, ktoré z tej skrinky skoro padali. Vedľa tejto malej skrinky, bola obrovská skriňa, ktorá bola dokorán otvorená. Bolo v nej nahádzaného toľko oblečenia, až som mal pocit, že sa o chvíľu spustí smrtiaca lavína. No jednoducho to tam vyzeralo ako po výbuchu atómovej bomby. „No dovoľ! Ja som totižto nečakala návštevu!“ zahriakla ma Plittany a odpútala svojho psa z vodítka. Pootvorila dvere a vystrčila ho pred ne. Potom zobrala do ruky malé vrecko keksíkov a hodila mu ho niekam na chodbu. Pes sa za nimi rýchlo rozbehol a už aj mal jeden v papuli. Plittany prudko zatvorila dvere a následne hodila tašku na posteľ. Našťastie bola posteľ mäkká a mne sa nič nestalo. Keď som sa konečne vymotal z tašky, v ktorej bolo strašne veľa zbytočných vecí, ponaťahoval som sa, pričom som doširoka roztiahol i krídla. „No, čo s tebou?“ vzdychla si Plittany a sadla si na stoličku, cez ktorú bolo prehodených aspoň 10 tričiek a 350 ponožiek. „Ináč zenrilg je dosť čudný názov,“ skonštatovala. Mne sa to však čudné nezdalo. Je to oveľa krajší názov ako človek. Síce zenrilgovia nevedia ani rozprávať, ani čítať a ani písať, sú oveľa múdrejší ako ľudia, a na rozdiel od drakov, jednorožcov a podobných tvorov, nie sú vymyslení. „Však dobre, ja netvrdím, že si vymyslený, ale ako si sa zjavil v tej jaskyni?“ spýtala sa Plittany. Zostal som mlčať. Síce som mlčal celý čas, lebo neviem hovoriť, ale akoby sa mi zastavili myšlienky. Vôbec som netušil, ako som sa tam zjavil. Keďže som bol vo vajci, asi ma tam musela naklásť moja mama. Samozrejme zenrilgia. Ak je to tak, musí tu niekde byť! Zatrepotal som krídlami a zaručal som z celej sily. „Zbláznil si sa?! Buď ticho!“ Plittany ma ihneď zahriakla. Vtom však začula kroky k jej izbe a vystrašený hlas jej mamy: „Brittany? Čo sa to tam deje?“ Plittany zbledla ako stena. Akonáhle jej mama stlačila kľučku na dverách, zhrabla zo zeme nejaký sveter a prehodila ho cezo mňa. Keď mama vošla do izby, Plittany sa snažila tváriť čo najprirodzenejšie. Mama zvraštila obočie a pohľadom prešla po  izbe ako nejakým skenerom. Vtom jej pohľad zastal na svetri na posteli, pod ktorým som bol samozrejme skrytý. Plittany stále v myšlienkach opakovala: „Prestaň sa tak triasť!“ Nie som si istý, či to vravela mne, alebo len upokojovala seba, ale po chvíli som pochopil, že to vraví nám obom. Snažil som sa teda byť ako kamenná socha. „Za chvíľu bude večera,“ oznámila Plittanina mama a odišla z izby. Striasol som zo seba sveter a pozrel som sa na Plittany. Ona sa pozrela na mňa a to napäté ticho v izbe prerušilo moje škŕkanie v bruchu. „Ty musíš byť teda riadne hladný, že?“ riekla, čupla si ku mne a pohladila ma po mojej ametystovo fialovej hlave. Vyvalila na mňa oči, ale keďže som bol mýtický tvor, nejako ju to neprekvapilo. „Ak tu vydržíš ticho sedieť, tak sa pokúsim doniesť ti niečo pod zub,“ povedala a potom sa zasmiala, lebo ja som ešte žiadne zuby nemal. Vzala ma na ruky a chcela ma schovať do skrine, ale začal som protestovať, preto ma vložila do veľkého pleteného koša s prádlom, ktorý sa nachádzal hneď za dverami. Zavrela ho a pre istotu ho ešte prikryla uterákom. „Neboj, ja sa vrátim,“ zašepkala a vybehla z izby.

Čakal som asi pätnásť minút, keď vtom sa otvorili dvere a dnu niekto vošiel. Avšak nebola to Plittany. To by som predsa cítil. Ten niekto zobral pletený kôš do rúk a vyniesol ho z izby. A s ním aj mňa! Bol som na smrť vystrašený, pričom sa moja koža zmenila z fialovej na zafírovomodrú! Prečo sa Plittany neozýva?! Vzápätí sa ma však cez myšlienky spýtala: „Kde si?!“ a rýchlo vbehla do svojej izby. Kde som? No som predsa v pletenom koši na prádlo... Zrazu som začul kroky, ktoré smerovali ku mne. Bola to Plittany. „Mami, čo ideš robiť s tým košom?“ spýtala sa. „No čo asi? Idem prať,“ odvetila Plittanina mama tónom, akoby sa Plittany práve spýtala, prečo treba piť vodu. „A mohla by si mi ten kôš nachvíľu dať?“ opatrne sa opýtala. Mama si ju dôkladne prezrela od hlavy až po päty a potom riekla: „Predsa len som sa dožila dňa, kedy mi chce moja jediná dcéra pomôcť.“ Plittany sa rozpačito usmiala a potom prikývla. Ani nevedela prečo. Mama jej prisunula kôš s prádlom a odišla do kuchyne. Plittany presunula kôš do kúpeľne. Zamkla sa a potom kôš otvorila. „Si v poriadku?“ ustarostene sa spýtala a pohladila ma po krku. Prikývol som. Plittany ma zabalila do špinavého uteráka a preniesla späť do izby. Skryla ma pod posteľ, a keďže sľúbila mame, že za ňu operie špinavé veci, musela to dodržať. Akonáhle odišla z izby, cítil som sa zraniteľnejší. Veru som sa aj trochu bál, pretože hocikedy mohol niekto vojsť dnu a nájsť ma. To by veru nebolo dobré, pretože by si mohli myslieť, že som nejaký mimozemšťan alebo niečo podobné. A potom by ma zobrali na výskumy ako aj... „E.T.-ho!“ dopovedala za mňa Plittany, ktorá vraj už dala všetko prať. Bŕŕ! Po chrbte mi prebehol mráz. No nie z prania, ale z predstavy, že by ma rozpitvávali. Zrazu sa otvorili dvere. Zmeravel som a napäto som čakal. „Neboj, to som ja,“ zašepkala Plittany a vybrala ma spopod postele. Pre istotu nás ešte zamkla a potom zapla počítač. Nechápal som, čo ide robiť, no hneď mi všetko vysvetlila: „Predtým, než ti donesiem niečo na jedenie, musím sa uistiť, že ťa to neotrávi. Čiže radšej zistím, čo taký zenrilgovia jedávajú. Teda, ak to náhodou nevieš.“ Pokrútil som hlavou. Naozaj som netušil, čím sa zenrilgovia živia. Plittany zapla niečo, čo mi opísala ako Deda Vševeda v modernom svete. Vraj sa to volá Google. Naozaj divné slovo. Po chvíli googlovania Plittany riekla: „No o zenrilgoch tu nič nie je, ale zajtra môžem skočiť do knižnice. Možno tam toho bude viac.“ Zajtra?! To mám čakať do zajtra, kým zistíš, čo mi treba dať jesť?! Však tu umriem od hladu! „A to mám ísť teraz do knižnice?!“ Mlčal som. Plittany si vzdychla, lebo pochopila, že nemá inú možnosť. „Máš to u mňa!“ zasipela, keď odchádzala z izby. „Mami, idem kúpiť otcovi bylinkový čaj. Majú ho v akcii,“ vyhovorila sa mame a akonáhle sa ocitla pred panelákom, snažila sa čo najrýchlejšie dostať do knižnice. Naozaj ju obdivujem. Tak šikovne by som sa pred jej mamou neprešmykol von ani ja a to viem lietať. Teda neviem, ale mám krídla, čiže stačí, keď sa to naučím a... „Je zatvorené! Čo mám robiť?“ spýtala sa ma Plittany. Prečo sa ma pýta, čo má robiť? Odkiaľ by som ja mal vedieť, ako sa dostane do zamknutej knižnice? Ale niečo ma predsa len napadlo. Mohla by skúsiť vylomiť dvere. „Robíš si srandu, že?“ znepokojene sa uistila. Ja som to však myslel smrteľne vážne. Aj keď mohla by ešte skúsiť nejaký zadný vchod alebo také niečo. Plittany obehla celú budovu a zastavila sa pri zadnom vchode. „Aj ten je zamknutý!“ riekla. V tom prípade by mohla skúsiť tie dvere vylomiť. Plittany však stále protestovala. Zrazu však celá nadšená povedala: „Nechali pootvorené okno! Skúsim sa cezeň prepchať.“ To je celkom dobrý nápad. Počkal som teda, kým prelezie cez okno a konečne sa dostane dnu. „Mám to!“ s radosťou mi oznámila. No konečne! Už je vnútri! „Teraz treba nájsť nejakú knihu o zenrilgoch,“ riekla Plittany a pustila sa do hľadania. Bola tam tma a ja som cítil, ako sa Plittany trasie od strachu. Síce si svietila mobilom, no bola plná obáv. Keď prehľadala všetky možné oddelenia, kde by nejaká taká kniha mohla byť, unavene si sadla na malú sedačku a pozerala sa na rybky v akváriu. Vtom však cez priehľadné sklo akvária zbadala malú kľučku medzi hromadou kníh, ktoré sa povaľovali na zemi. Pribehla k nim a snažila sa ich dať nabok, aby zistila, čo je za nimi. A to, čo uvidela bolo naozaj desivé a odpudivé zároveň. Staré, splesnivené, červíkmi prežraté dvere, ktoré pravdepodobne už roky nikto nepoužíval. Naozaj vyzerali, že sa čoskoro rozpadnú. Chytila kľučku, no ako inak, dvere boli zamknuté. Začala s nimi lomcovať, keď nečakane započula tiché prasknutie.

Ani sa nenazdala a zrazu sa jej dvere pred očami rozsypali ako kocky domina. Teraz naozaj netušila, či sa má smiať, či plakať. V ruke jej totiž ostala len zhrdzavená kľučka. Inokedy by sa nad tým aj pozastavila, ale keďže teraz na to nemala čas, len ju hodila za seba a vošla dnu. Ocitla sa v malej miestnosti s niekoľkými policami kníh. Začala ich prehľadávať, až napokon víťazoslávne riekla: „Toto by mohlo byť ono!“ Skôr ako si knižku stihla dôkladnejšie prezrieť, začula obrovský rachot! Preľaknutá na smrť vybehla z miestnosti a bez toho, aby sa pozrela, čo spôsobilo ten rachot, bežala k oknu a nebadane sa prešmykla von.

„To si ty, Brittany? Trvalo ti to nejako dlho,“ vyčítala jej mama. „Najprv som ten časopis nevedela nájsť, a keď som ho konečne našla, zistila som, že nemám peniaze,“ vyhovorila sa Plittany. Vtom sa však jej mama zarazila: „Nevravela si náhodou, že ideš kúpiť čaj?“ Plittany stuhla, rýchlo niečo trepla a utiekla do izby. „Toto som spravila prvý a aj poslednýkrát!“ dopredu mi oznámila a potom z tašky vytiahla malú knižku s dotrhaným koženým obalom. S napätím ju otvorila a pomaly otáčala stranu za stranou, až dokým nenašla to, čo hľadala.

Zenrilgovia sú mýtické tvory, ktoré sa na zemi objavili v období medzi dinosaurami a drakmi. Rodia sa z takzvaných vajec zenrilgov, ktoré vyzerajú ako kamene, lenže sú sfarbené do smaragdovozelenej. Pár minút pred vyliahnutím zenrilga sa vajce alebo teda kameň začne triasť. Keď sa zenrilg vyliahne, myšlienkami sa zviaže s prvou osobou alebo mýtickým tvorom, ktorého uvidí. Sfarbenie kože sa nedá jednoznačne identifikovať, keďže mení farbu podľa pocitov. Po narodení zvykne byť zafírovomodrý, čo značí, že je vystrašený. Pokiaľ je koža smaragdovozelená, zenrilg je spokojný alebo šťastný. Ak je hladný, koža zvykne byť fialová ako ametyst. Ónyxovo čierna koža znamená, že je smutný či nešťastný. Hnev prejavuje rubínovo červenou farbou. Keď sa uchyľuje k jeho posledným dňom života, koža mu začne blednúť až nakoniec zbledne úplne. Živí sa ľudskými vnútornosťami, prípadne horskou soľou. Je veľký asi 40 cm a postupne môže narásť až do dĺžky 3 metrov. Vie lietať a je smrteľne nebezpečný, avšak posledného zenrilga zabili draci ako možného konkurenta a odvtedy sa na zemi žiadny iný neobjavil. Ak by sa predsa len objavil, nemá šancu prežiť.

Aj ja aj Plittany sme sa zatvárili rovnako. Tak nijako. Napriek tomu, že sme sa práve dozvedeli niečo, čo by sme radšej ani nevedeli. „Donesiem ti teda na jedenie ľudské vnútornosti?“ Plittany sa pokúsila uvoľniť napätú atmosféru žartom. „Donesiem ti teda soľ. Síce nebude horská, ale snáď to nebude vadiť,“ riekla a odišla do kuchyne. Po chvíli sa vrátila, pričom v jednej ruke niesla sklenenú nádobu so soľou a v druhej prázdnu misku. Položila ju predo mňa a nasypala do nej trochu soli. Najprv som si nebol istý, či mi ten biely prášok bude chutiť, ale ani som sa nenazdal a už bola miska prázdna. „Ešte chceš?“ ponúkla ma Plittany. Prikývol som. Nasypala mi teda rovnakú dávku ako predtým a s úsmevom sledovala, ako to zjem. Úsmev jej však zišiel z tváre, keď som všetku soľ stihol zjesť za ani nie desať sekúnd. „Ty teda naozaj rýchlo ješ,“ pomyslela si a vysypala mi do misky všetko, čo v nádobe ostalo. Úprimne, nebolo toho veľa. „Ty si zjedol kilo soli a stále si hladný ?!“ neveriacky sa spýtala. No čo som mal robiť? Nemohol som zato. Hlad je hlad. Plittany si vzdychla a odniesla sklenenú nádobu. Vrátila sa s malou soľničkou. Všetku soľ z nej vysypala do misky a riekla: „Tu máš ešte toto, ale viac ti už dať naozaj nemôžem.“ Nevadí. Zjedol som tú trochu, čo bola v miske, keď vtom Plittany skríkla: „Ty máš zelený jazyk?!“ Tak mám, no čo už. Neviem, prečo ju to tak zaskočilo. Veď ho mám zelený od narodenia. Asi si to všimla len teraz. Plittany si zívla a unavená si ľahla do postele. Ja som sa k nej pritúlil a vari do piatich minút sme zaspali.

„Vstávaj Brittany! To, že je sobota, neznamená, že môžeš vyspávať do desiatej! Treba vyvenčiť Meggie!“ zahlásila Plittanina mama a buchla dverami. Plittany od ľaku spadla z postele. „Nevidela ťa, že?“ vystrašene sa spýtala. Myslím, že nie, pretože som bol prikrytý perinou. „To vysvetľuje, prečo mi bola v noci taká zima,“ prebehlo Plittany hlavou a stiahla zo mňa perinu. Vtom však na mňa vyvalila oči. Nechápal som prečo. „Ne-nejak si cez noc vy-vyrástol!“ vysúkala zo seba. „Veď meriaš raz toľko!“ doplnila a stále si ma vystrašeným pohľadom prezerala. „Už u mňa nemôžeš zostať! Rodičia si ťa môžu ľahko všimnúť!“ Neveril som vlastným ušiam, ale nemohol som od Plittany chcieť, aby ma nechala bývať u seba. Som zvedavý, kam ma teraz zanesie a čo tam budem jesť. Asi to naozaj je môj koniec. „Pozri, mne je to ľúto, ale je naozaj veľmi riskantné, aby si u mňa ostal. Veď ťa odnesiem späť do tej jaskyne. Nechodí tam veľa ľudí, čiže ťa tam snáď nikto nenájde a jedlo ti tam budem nosiť. Sľubujem!“ riekla Plittany a snažila sa mi aspoň trochu vyčariť úsmev na tvári, čo sa jej moc nedarilo. No nemal som na výber a vlastne ani Plittany. Išla sa teda naraňajkovať. Potom, čo sa prezliekla, vzala psa a pripla k nemu vodítko. Na chvíľu sa však zamyslela: „A ako prepašujem teba? Veď mama teraz stále pobehuje po byte. Určite ťa uvidí...“ „Brittany! Neflákaj sa toľko a už aj choď vyvenčiť toho psa!“ skríkla Plittanina mama spoza dverí. Plittany si to v tom zhone ani nestihla poriadne premyslieť, len ma schytila a vybehla z izby. Jej mama akurát vošla do kúpeľne. Obom nám odľahlo. Možnože aj tomu psovi, ktorý sa Plittany stále motal okolo nôh. Už sme skoro boli von z bytu, keď vtom niekto povedal: „Dobré ráno slniečko, ako sa dnes máš?“ Bol to Plittanin otec, ktorý si práve z kuchyne niesol šálku kávy a noviny. V červenom župane, ktorý mal na sebe, vyzeral ako nejaký kráľ. Až na to, že nemal korunu. Namiesto nej mal čierne vlasy a malú briadku. „Oci, mám sa fajn, ale už musím ísť. Mama začína zúriť,“ riekla Plittany. „Veď dobre,“ odvetil jej otec, keď vtom mu pohľad klesol na mňa. „Čo to máš?“ spýtal sa. Spanikáril som. Od strachu som nevedel, čo mám robiť. Uprene som naňho hľadel a snažil som sa zmierniť trasenie môjho tela, zatiaľ čo on sa len veselo usmieval od ucha k uchu a absolútne netušil, že jeho dcéra drží pravekého mýtického tvora, ktorý im zožral všetku soľ. Pocítil som, že aj Plittany je vyplašená a rýchlo sa snaží vymyslieť nejakú uveriteľnú výhovorku. „Pomôž mi!“ naznačila mi, no mňa v tej chvíli zaujalo, ako sa Meggie hrá s pískajúcou hračkou, čiže som bol pre Plittany nepoužiteľný. Vtom však zo seba vypľula: „To je hračka. Plyšová hračka.“ Plyšová hračka?! Plittany, ty si sa asi zbláznila! Veď to ti neuverí. „Tak plyšová hračka...“ otec si ma premeral nedôverčivým pohľadom a potom doplnil: „Je naozaj veľmi pekná. Pre koho ju máš?“ Ale to už Plittany nemohla odpovedať, lebo za sebou práve zabuchla dvere bytu. Nervozita ju postupne opúšťala, ale ešte nebolo všetko v suchu. „Ako ťa prepašujem do tej jaskyne, keď som to horko-ťažko zvládla pred rodičmi?“

Nakoniec sa nám to však podarilo, pretože sme sa vyhýbali hlavným cestám. Išli sme tými najodľahlejšími uličkami, aké v tomto preľudnenom meste len môžu byť. A keď sme uvideli prvé stromy, vedeli sme, že to najťažšie už máme za sebou. Väčší pozor sme si síce museli dávať pri tepelnej elektrárni, ktorej komíny sa hrozivo týčili vysoko nad našimi hlavami, ale našťastie nás nikto nevidel. Keď sme prišli do jaskyne, nevyzeralo to tam práve najlepšie. Všade bola špina, zo zeme vytŕčala zoschnutá tráva a kade-tade sa povaľovali rôzne veľké kamene. Plittany ani na chvíľku neváhala a hneď sa pustila do... Vlastne som ani nevedel, čo robí. Nechcela mi to povedať. Mal som len dávať pozor, aby ten malý pes neušiel. Vraj o ostatné sa postará. A veru sa aj postarala. Po pätnástich minútach sa zo špinavej jaskyne stalo celkom útulné a pekné miesto. V rohu jaskyne spravila z balvanov akúsi bariéru. Za ňou spravila z menších kameňov kruh, ktorý vystlala starou mikinou. Vyzeralo to ako nejaké ohnisko, do ktorého sa dalo pohodlne uvelebiť. Vedľa neho bola položená miska, z ktorej som včera jedol soľ. „Snáď sa ti to páči,“ usmiala sa na mňa Plittany. Úsmev som sa jej snažil opätovať, ale akosi mi to nešlo. Skôr to vyzeralo, že som sklamaný, no Plittany vedela, že keďže sa usmiať nedokážem, bude sa musieť uspokojiť aj s touto grimasou. S radosťou som sa v mojom novom hniezdočku usalašil, pričom mi koža ozelenela. Bolo to ako mať vlastný domov. „Som rada, že sa ti to páči. No ja už musím ísť. Neboj sa, popoludní ťa prídem ešte pozrieť,“ sľúbila mi Plittany a pobrala sa aj so psom domov.

Zo začiatku som sa v jaskyni trochu bál, ale potom mi tam bolo tak dobre, že som až zaspal. Snívalo sa mi... no vlastne ani neviem o čom, pretože vo chvíli, keď ma Plittanin milý hlas zobudil, mi všetky myšlienky utiekli z hlavy. „Zdalo sa mi, že sa ti snívalo o mojom psovi. Myslel si si, že je to hračka a ďalej si už ani ja nepamätám,“ povedala Plittany a kľakla si ku mne. Pohladila ma po krku a potom z veľkej tašky, ktorú mala pri sebe, vybrala približne 5 kíl soli. S úžasom som na ňu hľadel a nechápal som, ako k tomu prišla. „Tým sa netráp,“ zašepkala a začala mi do misky sypať soľ z prvého balíčka. Z jej myšlienok som však vycítil, že získať tých pár balíkov, nebolo veru jednoduché. A bohužiaľ, to bude stále ťažšie, keďže rastiem naozaj rýchlo a môj žalúdok so mnou. S chuťou som sa teda pustil do jedla, pričom ma Plittany nadšene pozorovala. Keď som dojedol aj posledné zvyšky soli v miske, prosebne som sa na ňu zahľadel. Tá pochopila, o čo mi ide. Vzdychla si a nasypala mi do misky aj druhý balíček. Zjedol som ho ešte rýchlejšie ako ten predtým. Chvíľu sme sa s Plittany ešte rozprávali a ani sme sa nenazdali, už slnko začalo zapadať. Uvedomili sme si, že je čas, aby Plittany išla domov, lebo po tme by sa asi určite stratila. Na rozlúčku ma objala a pobrala sa von z jaskyne... Počkaj! Plittany sa ku mne otočila a čakala, čo urobím. Poďakoval som jej a ona len v myšlienkach zašepkala: „Budem tu vždy pre teba...“

Prešlo pár dní, možno dva týždne, keď som si všimol, že Plittany začína byť čoraz nervóznejšia, unavenejšia a smutnejšia. Akokoľvek som sa však snažil vymámiť z nej, čo sa to s ňou deje, neprezradila mi to ani ona, a ani len jej myšlienky. Raz mi však zišlo na um, že som už dosť veľký na to, aby som sa naučil lietať. Navrhol som to Plittany a tá po chvíli uvažovania súhlasila, a tak sa začal náš výcvik lietania. V prvý deň výcviku, kým som čakal na Plittany, od nedočkavosti sa mi začali krídla samovoľne trepotať. Vzlietol som do vzduchu, pričom som sa snažil udržať rovnováhu, ale keďže som bol stále v jaskyni, narazil som do jej klenby a spadol na zem. Oba údery ma dosť zaboleli, ale náladu mi zlepšil Plittanin tichý smiech, ktorý sa ozval spred jaskyne. „Vidím, že si začal bezo mňa a asi si aj na to škaredo doplatil,“ poznamenala. Vyšli sme von z jaskyne. Bolo krásne slnečné počasie, priam stvorené na lietanie. Najprv som sa snažil vzlietnuť, chvíľu sa pokojne udržať vo vzduchu a potom hladko pristáť, čo nebolo až také jednoduché. Avšak Plittany ma neustále povzbudzovala a s jej pomocou som sa do večera naučil pekne vzlietnuť aj pristáť. Cez ďalšie dni sme tvrdo trénovali a po týždni som už ako tak zvládol preletieť okolo kopca, kde sa nachádzala naša jaskynka. Zo začiatku mi robilo problém zbaviť sa strachu, ktorý bol tou najväčšou a zároveň aj najhoršou prekážkou, no potom som zistil, že je tu aj čosi horšie. Vlastne nie, strach je to najhoršie. „Musí to byť úžasné. Slobodne si lietať vzduchom a zabudnúť na všetky problémy,“ zamyslela sa Plittany, pričom jej pohľad túžobne smeroval k oblakom a potom pomaly klesal k zemi. Vtom som však dostal nápad. Pristál som rovno pred ňou, stiahol som krídla, prikrčil som sa k zemi a pohľadom som jej naznačil, aby na mňa vysadla. Najprv tomu neverila, potom sa bránila, ale napokon so vzrušeným úsmevom, ktorý po dlhej dobe bol naozaj úprimný, na mňa vysadla. Rozprestrel som krídla a opatrne som vzlietol, pretože som cítil, ako sa Plittany od strachu chveje. Trochu ma to znervózňovalo, ale akonáhle sme sa dostali medzi oblaky, stres nás opustil a my sme sa nechali unášať vetrom. Plittany bola vzrušená a šťastná ako nikdy predtým. Z výšky sa zdalo byť všetko také malé, nevinné, priam hračkárske, smiešne... Pravý opak skutočnosti. Voľne sme si lietali, pričom sa Plittany neustále smiala na vtákoch, ktoré nás z diaľky obchádzali. Asi sa nás trochu báli. Každý deň predsa nestretnú lietajúceho zenrilga s dievčaťom na chrbte. „Je to úžasné!“ zakričala Plittany, zavrela oči, doširoka roztiahla ruky a užívala si vietor vo vlasoch. Bol to naozaj neuveriteľne úžasný pocit. Plittany roztiahnutými rukami pretínala oblaky, čo z fyzikálneho hľadiska ani nebolo možné. Vzlietol som o kus vyššie, keď vtom som v hlave začul jej znepokojený hlas: „Prosím ťa, poďme späť. Z toho vysokého tlaku ma začína bolieť hlava.“ Strmhlav som sa teda pustil dole! Zrazu Plittanine srdce bilo stokrát rýchlejšie ako zvyčajne. Mal som pocit, že jej o chvíľu vyskočí z hrude! Začala jačať, pretože sme sa rútili rovno na tepelnú elektráreň! Zľakol som sa a stratil som rovnováhu. Preleteli sme tesne ponad mohutné komíny, z ktorých vychádzal špinavý dym, no nakoniec sme predsa len šťastne pristáli neďaleko jaskyne. Pozrel som sa na Plittany. Si v poriadku? Vystrašená to ešte stále predychávala, no nebadane prikývla. Cítil som, ako sa adrenalín v jej tele spája s uvoľneným pocitom z letu a vytvára niečo, čo nám obom spravilo ohromnú radosť. Nanešťastie Plittany už zase musela ísť domov a ja som ju tu veru nemohol držať. Rozlúčili sme sa a obaja sme si išli oddýchnuť, každý k sebe domov.

Nasledovné dni sme s Plittany lietali ponad kopce, hory a niekedy sa nám dokonca podarilo zaletieť preč aj desiatky kilometrov od našej jaskyne. Späť sme však vždy trafili, keďže hustý dym tepelnej elektrárne bol viditeľný široko ďaleko. Nanešťastie sme cezeň skoro vždy preleteli a nadýchali sme sa ho.

Raz keď sme pristáli pri jaskyni, Plittany sa na mňa čudne pozrela. „Tvoja koža už nie je taká žiarivo krásna, ale na končatinách ti začína blednúť,“ skonštatovala a lepšie sa prizrela. Prizrel som sa i ja a naozaj! Na niektorých miestach farba mojej kože zbledla. S Plittany sme si vymenili zmätené pohľady. „Asi to bude len nejaká špina. Zajtra ti okrem každodennej dávky soli prinesiem aj vedro s mydlovou vodou a skúsime to umyť,“ navrhla a na druhý deň to veru aj splnila. Zjavila sa pred jaskyňou hneď poobede, pričom v jednej ruke niesla tašku s balíkmi soli a v druhej vedro plné teplej mydlovej vody, v ktorej plávala hubka. Pribehla ku mne a ako vždy mi nasypala plnú misku soli. Počkala, kým dojem aj zvyšné balíky soli, ktoré mi tam postupne všetky vysypala a potom sa pustila do umývania. Najprv mi prednú nohu namočila do vedra s vodou. Potom mi ju vybrala a začala drhnúť hubkou. Drhla ju vari aj desať minút, ale márne. Asi to teda nebola iba obyčajná špina. Už len preto, že bola bledá... „A čo to teda je?“ ustarostene sa spýtala Plittany. Avšak ja som odpoveď nepoznal a zrejme ani ona. „Mal by si si oddýchnuť. Aj by som ťa prišla zajtra pozrieť, no nemôžem. Ale potom pozajtra prídem a donesiem ti aj viac soli, dobre?“ riekla, zodvihla vedro a chystala sa ho vyliať, no ja som ju zastavil. Nechápavo sa na mňa pozrela, no vzápätí som jej vysvetlil, že by to vedro vody mohla vyliať na mňa. Najprv sa jej to nezdal byť príliš dobrý nápad, ale nakoniec súhlasila a vedro na mňa vyliala. Bolo to super! Akoby som zrazu pocítil niečo... niečo iné, dosiaľ neznáme, keďže vodu som dovtedy nepoznal. Plittany sa začala chichotať a ja som netušil prečo, avšak jej myšlienky mi to hneď prezradili: „Máš medzi očami bublinu.“ Zaškúlil som, aby som tú bublinu uvidel, no ona praskla a to ju rozosmialo ešte viac.

Deň bez Plittany bol akýsi nudný, aj keď so mnou sem-tam myšlienkami prehodila pár viet, no potom ju zase niečo zamestnalo. Bol som naozaj unavený, čiže som si nepripadal byť až taký osamelý. Síce som teda prespal skoro celý deň, večer som zaspal naozaj rýchlo. Zo spánku ma vyrušil až Plittanin vystrašený hlas: „Vstávaj! Tvoje nohy!“ Ospalo som vstal a pozrel som sa na moje nohy. Oproti zvyšku tela, ktoré bolo modré, boli úplne biele! Vyľakane som sa pozrel na Plittany. „Na mňa sa nepozeraj. Ja naozaj netuším, čo sa to s tebou deje,“ rozpačito povedala. A čo budeme teraz robiť? „Neviem,“ vzdychla si a vybrala z tašky balíček soli. Vysypala mi ho do misky, ktorú mi vzápätí prisunula. Zatiaľ, čo ja som jedol, ona smutne sedela na kameni vedľa mňa a tuho rozmýšľala, čo ďalej. Po chvíli automaticky siahla po ďalšom balíčku, keď vtom sa zarazila. V mojej miske totiž ostala vari pätina balíka soli. „Ty dnes nie si hladný? Veď včera si vôbec nejedol,“ začudovala sa. Pokrútil som hlavou. Plittany teda oprela otvorený balík o kameň. „Čo ak ti škodí tá soľ? Alebo to lietanie?“ ustarostene sa pýtala. Avšak ja som mal na to iný názor. Čo ak mi škodí ten smradľavý dym, ktorý vychádza z komínov elektrárne? Plittany sa zamyslela a potom súhlasne prikývla: „To by mohlo byť ono, ale... prečo to potom neškodí mne?“ Hmm, to je dobrá otázka. Na zenrilgov to asi vplýva inak ako ľudí. Veď vy ste na to zvyknutí, zatiaľ čo ja... „Tak potom buď musíme odtiaľto dostať teba alebo ten dym!“ rozhodne ukončila debatu. Otázka je, čo s tým chce spraviť.

Plittany s miernymi obavami kráčala k operačnému stredisku tepelnej elektrárne. Vošla dnu a pohľadom spočinula na žene, ktorá sedela za ošarpaným stolom a vyzerala ako sekretárka. „Dobrý deň,“ pozdravila Plittany roztraseným hlasom. Lenže sekretárka ju totálne ignorovala. „Dobrý deň,“ zopakovala, tentoraz o čosi smelšie. Sekretárka na ňu hodila mraziaci pohľad. „Čo chceš?!“ zavrčala. „Chcem hovoriť s niekým, kto môže za to, že táto elektráreň znečisťuje naše životné prostredie!“ odvetila Plittany. Sekretárka sa povýšenecky zasmiala, zodvihla telefón a povedala: „Andrew, nejaké usoplené decko ti chce vyčítať, že znečisťuješ prostredie.“ Potom telefón zložila a doplnila: „Prvé dvere napravo.“ Plittany teda zamierila k tmavohnedým dverám so zlatou kľučkou. Otvorila ich a vošla dnu. Oproti sebe uvidela veľký stôl, za ktorým sedel tučný chlap v čiernom obleku. Vlasy mal ulízané dozadu a čierne fúzy mu stáli dohora. „Vitaj,“ milo ju pozdravil, pričom sa na ňu stále slizko usmieval. „Tak ty si to dievča, ktoré sa rozhodlo zachrániť našu planétu?“ doplnil posmešným tónom. Plittany prikývla, pričom sa jej v očiach zračila nenávisť. „Ale ja to myslím vážne! Dym z vašich komínov škodí každému živému tvorovi a vlastne aj celej prírode! Musíte to zastaviť! A to hneď!“ skríkla. „Dievčatko, ty si asi neuvedomuješ, čo odo mňa žiadaš. Elektrina je v dnešnom svete potrebnejšia ako nejaké to tvoje životné prostredie,“ riekol pán Andrew. Plittany mu však oponovala: „Ale veď ľudia kvôli tomu môžu umierať!“ Pán Andrew sa povrchne zasmial a odvrkol: „Ľuďom to nevadilo doteraz, nebude im to vadiť ani potom. Už sa do toho nestaraj a radšej sa choď hrať s bábikami.“ V Plittany doslova vrela zlosť. Celá nazúrená vybehla z miestnosti a poriadne tresla dverami. Vzalo ju to viac ako mňa. Ja som totiž od zlosti len prevrátil poloprázdnu misku soli a sfarbil som sa do rubínovo červenej. Bežala rovno domov a ani sa u mňa nezastavila. Bola neskutočne vyvedená z miery. Akonáhle vbehla do izby, hodila sa na posteľ a začala hádzať na zem jeden vankúš za druhým! Päsťami tĺkla do steny, pričom rozzúrene kričala, no v momente, keď jej mama vošla do izby, prestala a len ticho hľadela do zeme. „Brittany?! Čo sa stalo?!“ vystrašene sa spýtala. Avšak Plittany neodpovedala. Mama si k nej prisadla a zahľadela sa do jej uslzených červených očí. „Mne to môžeš povedať,“ doplnila a chytila Plittany za ruku, aby vedela, že jej môže dôverovať. Plittany vstala, zobrala si vreckovku, utrela si oči od sĺz, ktoré jej ešte ani nestihli stiecť po lícach a začala sa sťažovať: „Ale keď všetko je také nespravodlivé! To, čo nám má pomáhať, nám vlastne len škodí a potom kvôli tomu trpia tí, ktorí za to vôbec nemôžu.“ Mama sa zatvárila naozaj zmätene. „Čo konkrétne teraz myslíš?“ spýtala sa. Plittany sa teda pustila do vysvetľovania: „Tepelnú elektráreň za mestom. Tým, že vytvárajú elektrinu, len škodia životnému prostrediu, zvieratám a v konečnom dôsledku aj ľuďom. A elektrina tiež nie je pre nás veľkým prínosom, keďže kvôli nej sa stávame lenivými. Veď ľudia prežili bez elektriny v minulosti, tak snáď prežijú aj teraz.“ Plittanina mama si vzdychla a riekla: „Ale to, čo chceš, je priam nemožné. Pozri, nejako bolo, nejako bude a ty s tým aj tak nedokážeš nič spraviť.“ Potom ju objala a poslala ju učiť sa, keďže ďalší deň mala Plittany školu, tak ako dnes i včera. Lenže Plittany sa učiť absolútne nechcelo. Nie preto, že by bola lenivá, ale preto, že nemala náladu. No na rovinu, kto by po tomto mal náladu na učenie?! Plittany do večera sedela na posteli a neprítomne hľadela na bielu stenu oproti nej, pričom neustále premýšľala. Avšak netušil som, nad čím. Teda vedel som, že sa to asi týka elektrárne, na ktorú som sa práve pozeral z jaskyne, ale netušil som, aké iné myšlienky jej lietajú v mysli. Akoby ich predo mnou zakrývala, no otázka znie, prečo.

Večer, keď už mama spala, Plittany išla za otcom, ktorý ešte pracoval za počítačom. „Ešte nespíš?“ prekvapene sa spýtal. Plittany pokrútila hlavou. „Oci, kebyže chceš spraviť niečo, čo by sťažilo život mnohým ľuďom, ale zachránilo by to niekoho, koho máš radšej ako čokoľvek či kohokoľvek na svete, spravil by si to?“ Chvíľu ostalo ticho, no potom jej otec odvetil: „Ak toho človeka mám naozaj rád, urobil by som všetko, čo je v mojich silách, aby som ho zachránil.“ „Ale čo ak to nie je človek?“ preblyslo Plittany mysľou. Vzápätí však otec doplnil: „No v prípade, že sa mu už nedá pomôcť, treba si to buď priznať s pocitom, že si preňho urobila naozaj všetko, alebo veriť na zázrak.“ Plittany si vzdychla a chystala sa odísť, keď vtom ju otec zastavil: „Brittany, ale ak máš teraz na mysli tú elektráreň, ktorú mi spomínala mama... Vieš, nie je to veľmi dobrý nápad. Bola by to príliš vysoká cena a...“ ani nestihol dopovedať, pretože Plittany sa zvrtla na päte a utiekla do svojej izby. Už ju vskutku nebavilo počúvať stále dookola tie stupídne reči o tom, že zastaviť elektráreň sa nedá, a že nikoho nezaujíma životné prostredie, keďže elektrina sa stala každodennou súčasťou našich životov. Vlastne ani jej nešlo o životné prostredie. Išlo jej hlavne o mňa... Vzápätí však Plittanine silné myšlienky premohol spánok a ona zaspala.

Keď ma nasledovný deň prišla poobede navštíviť, nepozdravila ma obvyklým milým úsmevom, ale len skleslým pohľadom, ktorý ma čoraz viac ubíjal k smrti, keďže som vedel, že zaň môžem ja. Avšak jej výraz tváre sa zmenil vo chvíli, keď mi po dojedení ostalo v miske azda aj pol kila soli. „Ako maličký si zjedol aj 5 kíl na posedenie a teraz meriaš vari 3 metre a nezješ ani len kilo?“ začudovala sa. Síce aj mne sa to zdalo byť čudné, príliš som to neriešil, pretože som dostal chuť znovu si zalietať nad horizontom. A cítil som, že to chýba aj Plittany. Tak teda poďme, nie? Plittany chvíľu váhala, ale potom na mňa vysadla a spolu sme vzlietli k oblakom. Teda nie tak celkom. Skoro sme sa ani neodlepili od zeme. „Si v poriadku?“ spýtala sa ma. Pokrútil som hlavou. Síce som bol slabý a nevládny už pár dní, až teraz som si to skutočne uvedomil. Plittany zo mňa zosadla, pričom jej prešlo hlavou: „Málo ješ, si stále viac nevládny a bledne ti koža, ktorá je momentálne dokonca čiernobiela...“ Presne vedela, čo to znamená.

„Wé-wé-wé bodka wikipedia bodka kom,“ naťukala Plittany do klávesnice a potom do okienka s nápisom HĽADAŤ napísala: „Tepelná elektráreň.“ Chvíľu počkala, kým sa jej stránka načíta a potom sa so zaujatím zahľadela na text, ktorý svietil na monitore:

Tepelné (uhoľné) elektrárne produkujú vo veľkých množstvách emisie prachu a skleníkového oxidu uhličitého. Životné prostredie poškodzujú znečistenými plynmi ako napríklad oxid siričitý a oxid dusičitý. Tieto emisie tiež spôsobujú kyslé dažde a pravdepodobne tiež globálne otepľovanie. Majú takisto negatívny vplyv na zdravie obyvateľstva v okolí elektrárne. V elektrárňach sa preto budujú odsírovacie zariadenia. Nezanedbateľné, avšak málo známe sú emisie rádioaktívnych prvkov obsiahnutých v uhlí. Uhoľná elektráreň vyvrhne do ovzdušia viac rádioaktivity na jednotku vyrobenej energie, než atómová elektráreň (s výnimkou vážnej nehody).

„Presne toto som potrebovala,“ pomyslela si Plittany a s mierne zlomyseľným úsmevom na tvári sa jej v hlave zrodil ďalší plán. Schytila do ruky mobil, pričom zhodila rámik s fotkou, ktorý bol položený na stole. Vybehla z izby, zakričala na mamu, že sa o chvíľu vráti, zobrala kľúče od bytu a vzápätí nastúpila do výťahu. Keď vyšla von, zacítila chladný jesenný vetrík, ktorý jej spôsobil zimomriavky po celom tele. Vonku sa stmievalo, pouličné lampy sa začali pomaly rozsvecovať, každá iným odtieňom. Suché lístie jej šuchotalo pod nohami, keď rezko kráčala smerom k elektrárni. Dobehla k nej celá zadychčaná. Pohľadom zablúdila k obrovským oblakom dymu, ktoré vychádzali zo strašidelne vyzerajúcich komínov. Vzbudzovali v nej hnev a nenávisť, preto zobrala za hrsť ostrých kamienkov, ktoré sa nachádzali všade navôkol, a začala ich hádzať čo najvyššie. Snažila sa trafiť do vnútra komínov, čo však nebolo možné, keďže boli vysoké ako mrakodrapy. Napriek tomu si predstavovala, že aj ten jeden kamienok by mohol komín zapchať a to by spôsobilo, že by sa celá elektráreň prepadla pod zem. Na okamih jej ten jeden kamienok pripomínal ju, malú, bezbrannú, ale predsa cieľavedomú osobu, ktorá si naivne myslí, že by sama dokázala zachrániť celý svet.

Vtom zazrela pootvorené dvere na budove operačného strediska. Poobzerala sa vôkol seba či ju náhodou niekto nevidí a potom k nim pribehla. Ešte raz sa uistila, že ju niekto nesleduje a vkĺzla dnu. Ocitla sa v úzkej chodbe, na konci ktorej sa nachádzali tmavé dvere. Zvedavosť ju k nim priam ťahala, preto nabrala odvahu a pomaly sa k nim priplížila. Otvorila ich a vošla dnu. Pred ňou sa nachádzala veľká miestnosť plná počítačov a podobných zariadení. Spravila krok vpred, keď vtom si uvedomila, že v miestnosti nie je sama. Za počítačom totiž sedel nejaký muž. Plittany zmeravela. Pomaly, no vlastne vcelku rýchlo, sa chystala vrátiť sa späť na chodbu, no nebol čas! Muž sa zdvihol zo stoličky! Plittany v panike hľadala nejaké miesto, kam by sa skryla. Prvé, čo uvidela, boli dvere, na ktorých bola nalepená veľká nálepka ZÁKAZ VSTUPU NEAUTORIZOVANÝM OSOBÁM! Plittany ani na sekundu neváhala a nezaujímajúc sa o to, čo je za dverami, vrútila sa dnu, len aby ju ten muž náhodou nezbadal. Nechala si pootvorené dvere, aby na muža videla. Zhodou okolností to bol pán Andrew. Hral sa s kľúčmi, pričom si neustále pískal nejakú pesničku. Práve keď išiel okolo dverí, za ktorými bola Plittany skrytá, zazvonil mu telefón. Zastavil sa a zodvihol ho: „Prosím? Tu pán Andrew.“ Chvíľu počúval, čo mu hlas z telefónu vraví a potom sa otočil smerom k počítačom. Plittany zadržala dych a napäto čakala, čo sa bude diať. Pohľadom sledovala každý jeden krok pána Andrewa. „Áno, som tu. Pokúsim sa na to pozrieť,“ odvetil a telefón zložil. Sadol si späť k počítačom a nanešťastie to vyzeralo tak, že sa tam zdrží ešte hodnú chvíľu. Plittany sa chcela prešmyknúť na chodbu, ale nemohla riskovať, že by ju tam pán Andrew uvidel. Z toho by bol teda naozaj riadny problém!

Potichu zavrela dvere a porozhliadla sa po miestnosti, do ktorej sa pred chvíľou skryla. Nebola príliš veľká, ale stačila na to, aby sa do nej zmestilo niekoľko obrovských počítačových skríň s množstvom tlačidiel, svetielok a káblikov. Pôvodná farba stien bola síce biela, ale steny boli také špinavé, že si Plittany najprv myslela, že sú šedé. V rohu miestnosti bol malý, starý, rozheganý stolček a nad ním bol hasiaci prístroj, ktorý svedčil o tom, že tu naozaj nie je bezpečne. Vtom Plittany začula nejaké kroky a hlasy, ktoré po chvíli zase zanikli, a neskôr sa zase objavili. Svedčilo to o tom, že pán Andrew sa stále nachádzal vo vedľajšej miestnosti. A to znamenalo, že Plittany sa bez povšimnutia nedokáže dostať preč. Iba ak... V pravom hornom rohu nad počítačmi sa nachádzalo malé ventilačné okienko, dosť veľké na to, aby cezeň preliezla von. Ani na chvíľu neváhala. Zobrala z rohu stolček a prisunula ho k počítačom. Vyliezla naň a potom sa už celkom ľahko dostala hore na počítačové skrine. Opatrne po nich liezla, no keď už bola skoro pri ventilačnom okienku, zlatá retiazka s príveskom písmena B, ktorú mala na krku, sa jej zachytila o mriežku na počítači a roztrhla sa! Plittany nevedela, čo má robiť! Avšak to nebolo to najhoršie! Retiazka prepadla ešte hlbšie do vnútra počítača!

Zaiskrilo to a zapraskalo! A v tej chvíli v miestnosti zhaslo svetlo a vypli sa aj všetky počítače. Vtedy Plittany vedela, že je už naozaj zle! „Kľudne odpoj celé mesto od elektriny, veď prečo nie?!“ vyčítala si, so strachom zliezla z počítačovej skrine a sadla si na stolík. „Haló?! Je tu niekto?!“ zakričal pán Andrew, ktorý taktiež zistil, že niečo alebo v tomto prípade skôr niekto, spôsobil skrat elektriny v celom meste. A tak trochu za to vlastne mohla Plittany. Úplne nešťastná sa kývala na stolčeku zo strany na stranu až dokým... PRASK! Stolčeku sa zlomila noha. „No super!“ vzdychla si a vybrala z vrecka mobil, aby si posvietila. Stolček síce mal zlomenú jednu nohu, no viac ju zaujalo niečo iné. V malej poličke v stolčeku, boli položené noviny. Zobrala ich a pozorne si prezrela titulnú stranu:

VLÁMANIE SA DO MESTSKEJ KNIŽNICE, KRADNUTIE SOLI V SUPERMARKETOCH A OPAKOVANÉ POŠKODZOVANIE MAJETKU TEPELNEJ ELEKTRÁRNE! SÚVISÍ TO SPOLU?

Neznámy páchateľ sa približne pred mesiacom vlámal do mestskej knižnice, kde poškodil malé dvere a je celkom možné, že aj ukradol nejaké knihy. Pár dní nato začal niekto vykrádať supermarkety, avšak nekradol peniaze, ale obyčajnú kuchynskú soľ. A približne pred týždňom začal poškodzovať majetok tepelnej elektrárne za mestom, k čomu sa vyjadril aj generálny riaditeľ tejto elektrárne, pán Andrew: „Myslím si, že by sa mohlo jednať o jedného a toho istého páchateľa.“ Síce páchateľ elektrárni nespôsobil veľké škody, pátra po ňom polícia, keďže sa jedná o priestupok. Páchateľom je pravdepodobne mladé dievča, pretože na mieste činu sa našla ružová kvietkovaná čelenka.

Plittany sa inštinktívne chytila za vlasy. Ako inak, čelenku v nich nemala. Plittany?! Neveril som vlastným myšlienkam. Teda skôr jej myšlienkam. Je to naozaj pravda? „Ty mi čítaš myšlienky?! No ja viem, že čítaš... ale teraz?! Veď som sa snažila mať ich pred tebou zablokované!“ Mlčal som. Nevedel som, čo povedať. Jednoducho som jej len veril. Robila to pre mňa, a preto som jej nemohol absolútne nič vyčítať. Zrazu nás vyrušilo vzdialené húkanie policajných áut. Plittany si posvietila na ventilačné okienko a rozmýšľala, či to ešte raz skúsi, ale nakoniec sa rozhodla, že nebude osud pokúšať znovu. Všetok čas okolo nej sa akoby zastavil. Predstavila si, ako vybehne z elektrárne, nasadne na mňa a spolu odletíme ktovie kam bez všetkých našich starostí. Avšak bola to len obyčajná predstava.

Niekto zaklopal na dvere a mocným hlasom zakričal: „Tu polícia! Ak je ktokoľvek vnútri, vzdajte sa a vyjdite von!“ Plittany sa celá obliata strachom postavila, chytila kľučku a so sklopeným zrakom vyšla von. Stáli tam traja policajti s nabitými zbraňami, baterkami a ostrými pohľadmi. Vedľa nich stál vystrašený pán Andrew. Keď zbadal, kto z miestnosti vyšiel, v očiach mu náhle zažiarila zlomyseľnosť. „Pozrimeže, malá ochrankyňa životného prostredia,“ povedal uštipačným tónom. Policajti sklopili zbrane a odviedli ju do policajného auta. Pritom, čo ju odvážali, pozrela sa smerom k jaskyni, ako by to malo byť poslednýkrát a zašepkala: „Je koniec, prepáč...“

Keď auto zastavilo pred policajnou stanicou, Plittany celá vystrašená vystúpila von a nasledovala policajtov dnu. Doviedli ju do malej vypočúvacej miestnosti, ktorú poznala jedine ak z amerických krimináliek. „Sadni si,“ rozkázal jej jeden policajt a ukázal na prázdnu stoličku pri stole, ktorý sa nachádzal presne v strede prázdnej miestnosti. Na jednej stene bolo jednostranné zrkadlo. Také, spoza ktorého sa na nich mohli pozerať ľudia. A pravdepodobne sa aj pozerali. Policajt si sadol oproti nej a začal jej klásť stupídne otázky: „Ako sa voláš?“ Plittany mlčala. „Koľko máš rokov?“ Plittany ďalej mlčala. „Takže takto,“ povedal takým istým monotónnym tónom ako doteraz a doplnil: „Keď nám to nepovieš ty, určite nám to povedia tvoji rodičia, ktorí sem o chvíľu dorazia a odvezú ťa domov. Ak si spomínaš, tvoj otec tu kedysi pracoval.“ Plittany stuhla krv v žilách. Policajt mal totižto pravdu.

Vybral zo škatule dôkazov igelitové vrecko, v ktorom bola jej ružová kvietkovaná čelenka. Zamával jej ním pred nosom a spýtal sa: „Je toto tvoje?“ Plittany si uvedomila, že nemá zmysel zapierať, keďže o nej vedia všetko. Sklonila hlavu, pričom nebadane prikývla. Policajt sa na ňu milo pozrel a povedal: „Neboj, keďže si ešte mladistvá, neberie sa to ako trestný čin... ale nasledovné mesiace stráviš v polepšovni.“ „V POLEPŠOVNI?!“ Plittany sa strhla. Toto naozaj nečakala. A nečakal som to ani ja. Zašlo to naozaj priďaleko.

„Brittany, ja na to, čo si urobila vážne nemám slov!“ vyprskla na ňu mama, ako náhle prišli domov. „Ale veď otec mi povedal, že...“ obhajovala sa Plittany, no vtom jej do reči skočila mama: „Ako si to vôbec predstavuješ motať jej hlavu takými somarinami?! Čo si to za otca?!“ A tým sa spustila obrovská lavína nadávok a výčitiek. Plittany sa do toho nechcela miešať, a preto potichu odišla do svojej izby. Opatrne zavrela dvere, keď vtom jej pohľad spočinul na pletenom koši v rohu izby. Nevydržala to a rozplakala sa. Spomínala na to, ako ma prvýkrát zbadala. Spomínala na to, ako ma sem doniesla a jej mama ma skoro oprala. Spomínala na to, ako som im behom niekoľkých sekúnd zjedol všetku soľ. Spomínala na náš prvý let, ako jej srdce búšilo, keď mala oblaky na dosah ruky. Spomínala na to, ako ma kúpala a smiala sa na bubline medzi mojimi očami. Spomínala na to, ako ju pred chvíľou policajné auto odvážalo preč odo mňa, pričom dúfala, že to nie je navždy. Spomínala na mňa.

Vtom niekto zaklopal na dvere. Plittany si rýchlo utrela rukávom slzy a sadla si na posteľ. Do izby vošli jej rodičia. Posadili sa vedľa nej a povedali: „Zajtra nastupuješ do polepšovne.“ Plittany prikývla, aj keď by najradšej povedala nie. „Nejdeme ti dohovárať, pretože si si toho už vytrpela viac než dosť, ale povedz nám aspoň, prečo si to všetko spravila, aby sme sa ťa aspoň trochu mohli pochopiť. Stačí len jedna veta, možno len jedno slovo,“ presviedčali ju, ale márne. Keď raz Plittany niečo nechcela, nedalo sa s ňou už pohnúť. Chvíľu ešte ostali v izbe, ale napokon to vzdali a odišli. Plittany si vzdychla. Vedela, že kebyže ma vtedy nestretne, nič z tohto by sa nestalo, avšak neľutovala to. Neľutovala deň, kedy ma aj s Meggie našli. Práve naopak. Ten deň pre ňu znamenal viac, ako som si len mohol predstaviť. Oveľa viac.

Plittany sa zobudila. Prvé, čo jej prebehlo mysľou, bola polepšovňa. Pri pomyslení na ňu sa jej žalúdok prevrátil hore nohami. Aká irónia, že žalúdok žiadne nohy nemá. Pomaly vstala a vliekla sa do kúpeľne. Tam si opláchla zmorenú tvár a zahľadela sa na svoj odraz v zrkadle. Otočila sa mu chrbtom a išla sa naraňajkovať. Avšak ani jej obľúbené palacinky s nutellou jej náladu nezlepšili. Obliekla si rifle a čierne tričko s dlhým rukávom s ružovým nápisom, ktoré našla pohodené na zemi. Presne to, ktoré mala na sebe v deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Vlasy si zviazala do drdola, schmatla tašku so všetkými svojimi potrebnými vecami a čakala, kým otec nájde kľúče od auta.

Ani sa nenazdala a auto už parkovalo pred polepšovňou. „Pôjdem s tebou?“ spýtal sa otec a zahľadel sa jej do očí. Ona však pohľadom uhla a vystúpila z auta, pričom namosúrene odvetila: „Nemusíš, zvládnem to sama.“ Kráčala smerom k hlavnému vchodu. Vyzerala, akoby išla na popravu. Vlastne sa tak aj cítila.

Keď vošla dnu, všade bolo ticho. Vrátnička na vrátnici spala. Plittany netušila, kam má ísť, no zrazu začula klopkanie lodičiek. Vzápätí sa pred ňou objavila vysoká štíhla žena v čiernom pracovnom kostýmčeku. Jej vzhľad hovoril za všetko. Určite to bola riaditeľka tejto polepšovne. Pohľadom si premerala Plittany od hlavy až po päty a prehovorila: „Ty budeš určite...“ „Brittany,“ doplnila Plittany, keďže vedela, že to bolo myslené ako otázka. Aj keď možno si riaditeľka jednoducho len nezapamätala jej meno, čo bolo oveľa pravdepodobnejšie. „Prišla si sama?“ vážne sa spýtala. Plittany prikývla. Riaditeľka kývla, aby ju nasledovala a zvrtla sa na päte.

Doviedla ju do triedy, kde na stoličkách v kruhu sedelo asi desať dievčat. Mali približne trinásť rokov, tak isto ako Plittany. „Volá sa Brittany. To je tá, o ktorej sa písalo v novinách,“ milo ju predstavila riaditeľka, postrčila ju dnu a zabuchla za ňou dvere. V momente na nej spočinulo desať párov očí a samozrejme ešte vychovávateľkine. „Poď si k nám sadnúť Brittany,“ prizvala ju vychovávateľka. Bola to taká nízka, tučná, ryšavá pani. Na nose mala hranaté okuliare s červeným rámom, ktorý jej absolútne neladil s ružovou blúzkou a fialovou sukňou. Plittany mala pocit, že sa to oblečenie na nej čo chvíľu roztrhne. Vzala si z kúta stoličku a prisadla si k nim. Všetky dievčatá na ňu zazerali, pričom jej bolo jasné, že ju nikdy nebudú mať veľmi rady. „No Brittany, povedz nám niečo o sebe,“ vyzvala ju vychovávateľka. Síce Plittany veľmi do reči nebolo, začala hovoriť: „Volám sa Brittany a mám trinásť rokov. Keď som mala desať, dostala som malú čičavu menom Meggie a mám ju doteraz. Bývam na kraji mesta, blízko tepelnej elektrárne. Mám dvadsaťtriročného brata, ktorý je momentálne v Brazílii. Som tvrdohlavá a cieľavedomá, čo býva niekedy dosť veľký problém.“ „Ako napríklad teraz,“ pomyslela si a ďalej pokračovala v predstavovaní sa: „Moje najobľúbenejšie jedlo sú palacinky s nutellou a milujem lietanie...“ vtom si však uvedomila, čo práve povedala a rýchlo dodala: „...lietadlom.“ Radšej však už nič nevravela, aby náhodou neprezradila niečo, o čom by nemal nikto okrem nás dvoch vedieť. Vychovávateľka sa na ňu usmiala a spolu s ostatnými dievčatami pokračovala v nejakej hre, ktorú pred tým hrali. Plittany sa tam celý deň nudila. Večer to bolo ešte horšie. Nevedela zaspať, pretože posteľ stále vŕzgala a v hlave jej vírilo neskutočné množstvo myšlienok. Napokon však aj tak zaspala.

Ráno ju zobudil škriekajúci hlas vychovávateľky: „Budíček!“ Prinútila sa vstať z postele, prezliekla sa a pobrala sa do jedálne na spoločné raňajky v podobe suchého rožka s troškou rybacej nátierky, ktorej chuť mi Plittany opísala ako starú prepotenú ponožku s rozomletými slimákmi. Čaj nebol o nič lepší. Po týchto vynikajúcich raňajkách, sa Plittany aj s ostatnými dievčatami prezliekla do cvičebného úboru a išli do telocvične. Niežeby bola Plittany drevo, ale telocvik jednoducho nepatril k jej obľúbeným predmetom. Horko-ťažko teda zabehla trikrát po obvode telocvične a celá zadychčaná si sadla na lavičku, kde oddychovala, pričom sa so mnou trochu porozprávala: „Je ti lepšie?“ Pravdupovediac ani nie. Kožu som mal už skoro celú bielu a nevládal som sa ani pohnúť. „Strašne mi chýbaš. Je tu nuda a cítim sa tu ako vo väzení,“ posťažovala sa mi Plittany. Bolo mi jej naozaj ľúto...

„Brittany!“ zakričala na ňu vychovávateľka. Plittany sa pozbierala z lavičky a vrátila sa k ostatným dievčatám. Zvyšok hodiny stále len bežali, skákali, bežali a skákali. Keď sa vracali do triedy, Plittany zrazu začula nevládny hlas. Môj hlas. Plittany... Strhla sa. Vedela, že ide do tuhého. Nenápadne sa odpojila od skupinky a bežala k vrátnici. Našťastie vrátnička ešte stále spala, preto sa Plittany bez problémov dostala von. Bežala krížom cez celé mesto a ani raz sa nezastavila. Keď uvidela dym, vychádzajúci z komínov, vedela, že už je blízko. Akonáhle dobehla do jaskyne, zrak jej spočinul na mojom bielom tele s odtieňmi smaragdovozelenej. Zľakla sa a pribehla ku mne. Čupla si a zahľadela sa mi do mojich žlto-zelených mútnych očí. Po lícach jej prúdom začali tiecť slzy, pričom v mysli neustále opakovala: „Zostaň tu so mnou. Prosím ťa, neopúšťaj ma. Som pri tebe. Všetko bude v poriadku...“ Avšak ja som mal na mysli len jednu jedinú vetu: Ďakujem ti, Brittany!